reklama

Detské domovy sú dobré, len škoda, že už to tak nesype

Za pomerne krátke obdobie som si povšimla niekoľko mediálnych vyhlásení prezidenta organizácie Úsmev ako dar Jozefa Mikloška na tému detí v detských domovoch. Od prezidenta tejto organizácie by som však očakávala fundované vyjadrenia, nie dohady a zavádzania. Hustota jeho verejných vyjadrení pripomína kampaň. Kampaň za znovuobľúbenie si ústavov ako najlepšieho a najvhodnejšieho miesta pre výchovu detí, o ktorých sa rodičia nepostarali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (521)

Zopár vybraných citácií snáď objasní moje rozčarovanie.

Z najnovšieho článku sa dozvedáme, že na vysokých školách študovalo v šk. roku 2008/2009 iba 76 detí z detských domovov.
Pán Mikloško si myslí, že tieto čísla nezodpovedajú realite a v „skutočnosti študuje na vysokých školách viac detí ako uvádzajú oficiálne štatistiky. Mnohé z nich sa pre štúdium rozhodnú až po odchode z domova, keď osobnostne dozrejú."
Neviem, odkiaľ má pán Mikloško takéto informácie. Väčšina ľudí znalých problematiky si je totiž vedomá toho, že študujúce domovácke dieťa je malý zázrak. Z niekoľkých dôvodov.

Od útleho detstva nebolo stimulované k výraznejšej mozgovej aktivite. Prejavuje sa to najmä na deťoch do troch rokov, ktoré zaostávajú nielen po intelektuálnej stránke ale aj po stránke psychomotorickej. Ich slovná zásoba obsahuje niekoľko nevyhnutných slov a logické úvahy sú im vzdialené. To preto, lebo niektoré zvieratá, veci a činnosti mali možnosť vidieť iba v rozprávkovej knihe, ktorú im snáď dal niekto do ruky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto zaostávanie spôsobene psychickou depriváciou dieťaťa je v školskom veku často hodnotené ako mentálna retardácia a pretože školské normy nepustia a s dieťaťom nemá aj tak kto intenzívne pracovať, ide do špeciálnej školy. A odtiaľ sa na vysokú nechodí.
Takže i keď osobnostne dozrie, ako hovorí pán Mikloško, nikdy už nedobehne dvadsať rokov zanedbávania. Nemá na to kapacitu.
Detí z detských domovov študuje málo preto, lebo nemajú na štúdium vytvorené vhodné podmienky. Mnoho detských domovov povie deťom dovidenia, keď majú rovných osemnásť. „Ste dospelí, starajte sa o seba sami." Nie je dôležité, že ich to predtým nikto nenaučil. Dostanú pár euro na cestu a ktovie, kde im je dnes koniec. Z mnohých sa stávajú prípady pre políciu a sociálnych pracovníkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Formou katamnestického výskumu profesori Langmeier a Matějček sledovali bývalých odchovancov domova v čase, keď mali približne 40 rokov.

3,3% sledovaných osôb boli v dospelosti úplne závislými chovancami ústavov sociálnej starostlivosti. Ich posudky z ústavov neboli priaznivé s prognózami na zhoršenie stavu. Sťažnosti sa týkali hlavne sebectva, neschopnosti spolupracovať, náladovosti, nestálosti, vzdorovitosti a samotárstva.

10% respondentov odmietlo spoluprácu. Napriek tomu sa zberom materiálu zhromaždilo dostatok informácií, ktoré poukazovali na spoločné sociálnopatologické rysy tejto skupiny. Tieto osoby boli spoločensky izolované, v partnerstve a manželstve zlyhávali, striedajú zamestnanie a bydlisko a majú často konflikt so zákonom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

13% respondentov spolupracovalo čiastočne. V tejto skupine bolo zjavné časté striedanie zamestnania a bydliska, boli rozvedení alebo slobodní, často trestaní za krádeže a výtržnosti, ženám boli odňaté deti z dôvodu zanedbávania.

64% osôb s výskumným tímom pomerne dobre spolupracovalo. Dosiahli určitého stupňa vzdelania, i keď v porovnaní s bežnou populáciou podpriemerného.
Trestaná bola až jedna tretina z týchto respondentov. Podskupina slobodných a rozvedených vykazovala nepriaznivé charakteristiky poukazujúce na zlyhávanie v medziľudských vzťahoch. Nemajú partnerov, priateľov, nie sú schopní označiť človeka, ktorého majú najradšej, nie sú schopní citovej odozvy, nevedia svoje nedostatky spôsobené depriváciou kompenzovať.
Aj z tejto menšej podskupiny bolo teda len 46% ľudí relatívne sociálne začlenených.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa pána Mikloška asi ani spomínaní štyridsiatnici neboli ešte dostatočne osobnostne zrelí a určite sa hlásili na vysokú školu hneď po tom, čo odovzdali testové hárky profesorovi Matějčekovi.

V článku sa ďalej píše: „Klienti domovov majú podľa Mikloška dobré predpoklady na prácu s deťmi; po skončení štúdia pôsobia ako sociálni pracovníci, vychovávatelia či učitelia."

Ak by pán Mikloško počúval zainteresovaných, počul by výrazne nesúhlasné reakcie, ktoré sú predmetom častých rozhovorov nielen sociálnych pracovníkov, psychológov, ale i pracovníkov detských domovov.

Ľudia, ktorých som ja počúvala na túto tému rozprávať, hovorili vyslovene o kontraindikácii. Povolanie, ktoré vyžaduje veľkú mieru empatie, prežívania, orientáciu v medziľudských vzťahoch by mal vykonávať človek, ktorý rozhodne netrpí ranami na duši, ktoré sú nevyliečiteľné. Musí mať silu pomáhať, zainteresovať sa i odpútať sa od svojho klienta. Orientácia chovancov detských domovov na sociálne a pedagogické vedy je považovaná za nedostatok spôsobený nekompetentnými názormi poradcov pôsobiacich na školách a v detských domovoch.
A ruku na srdce, spýtajme sa, ktoré vysoké školy majú najmenšie požiadavky na prijatie študentov?

Poďme o dva týždne späť a pristavme sa pri ďalšom vyjadrení pána Mikloška - prezidenta organizácie Úsmev ako dar, Spoločnosť priateľov detí z detských domovov.
Na pokles počtu adopcií v minulom roku reagoval nasledovne:
"Dnes väčšina detí, čo prichádza do domovov, sú súrodenecké skupiny. Náš postoj je adoptovať celú súrodeneckú skupinu a neadoptovať len jedno vyvolené dieťa."

Ak takouto rétorikou ovplyvňujú budúcich žiadateľov, tak je Úsmev priamo zodpovedný za tento pokles. V detskom domove sa nachádzajú totiž zväčša deti, ktorých matky porodia za svoj život niekoľko detí. Naliehať na žiadateľov, aby si s batoľaťom vzali domov i niekoľko jeho starších súrodencov, ktorí s týmto dieťaťom nenadviazali nikdy žiaden citový vzťah, ba dokonca ani nemusia vedieť o tom, že majú súrodenca, by sa dalo prirovnať k vydieraniu. Šanca na zdravý vývoj je automaticky upretá všetkým súrodencom pre nezmyselný úzus, ktorý má na prvý pohľad ušľachtilý cieľ.
Bližšie som sa tejto téme venovala v článku Keď brat nie je bratom.

Do týchto vyhlásení potom logicky zapadá i to zo začiatku roku. V článku o tom, že vzhľadom na krízu prichádzajú detské domovy o sponzorov, pán prezident našiel ešte aj inú príčinu úbytku financií. Citujem:

„Za tretí dôvod označil údajne negativistickú kampaň voči domovom, ktorej výsledkom bola nedôvera podnikateľov. Viaceré médiá i odborníci totiž opakovane upozorňovali na nevýhody klasických domovov pred zariadeniami rodinného typu či profesionálnou rodinou."

Ak je reálny pohľad nazývaný negativistickou kampaňou, ktorá sa ku všetkému dáva do súvisu s úbytkom peňazí pre detské domovy, je to účelová manipulácia. Táto „negativistická kampaň" sa totiž za vyspelým svetom výrazne oneskoruje, pretože tam už malých detí za bránami ustavov nevídať. Dávno pochopili, že tadiaľto cesta nevedie.
Preferovanie profesionálneho rodičovstva a náhradnej rodinnej starostlivosti spojené s osvetou v tejto oblasti by malo byť primárnym cieľom pre všetky organizácie, ktorým ide o dobro detí zverených do ústavnej starostlivosti.
V minulom roku v detských domovoch výdavky na dieťa presiahli 280.000 Sk za rok. Neviem si predstaviť, ktoré dieťa v rodine strávi mesačne takmer 24.000Sk.
Z toho vyplýva, že systém detských domovov je nehospodárny. Neliať ďalšie peniaze do bezodnej studnice je preto z pohľadu podnikateľov rozumným vyhodnotením situácie.

Kým sa systém ústavnej starostlivosti nezmení a nezačne fungovať na báze organizovanej siete profesionálnych rodín, bude nehospodárny a čo viac - pre deti neprijateľný.

Manipulatívne výroky o negatívnej kampani by mal preto pán prezident Mikloško preformulovať a adresovať Ústrediu práce a ministerstvu.
Vážnym problémom pre detské domovy je totiž v súčasnosti aj nemožnosť vytvárať nové pracovné miesta pre profesionálnych rodičov. Ak je detskému domovu umožnené prijať za rok napríklad iba dve pracovné sily, je nemožné, aby umiestnil do profesionálnej rodiny všetky deti do troch rokov, tak ako vyplýva zo zákona. Zákon je vystavaný pekne, no aj z týchto dôvodov ho nikto nedodržiava.

Učelové vyhlásenia, ktorých cieľom je pozitívne prezentovať tento postkomunistický systém sa preto dajú očakávať možno od štátnych úradníkov. Ako však vidíme, prichádza k tomu, že štátne úrady poskytujú výsledky štatistík, ktoré sú predsedom mimovládnej organizácie komentované ako nedôveryhodné a za príčinu všetkého zla je permanentne označovaný niekto z vonku a nie samotný systém.

Predseda organizácie je jej vývesným štítom. To, čo povie, nehovorí iba za seba, ale za všetkých, ktorí v organizácii pracujú. Ak by som nepoznala zopár ľudí z Úsmevu, zo spomínaných reakcií by som usúdila, že toto občianske združenie sa k nám pritmolilo z minulého storočia.

Čo je dôvodom týchto servilných mediálnych prezentácií, ponechávam vašim úvahám.

Natália Blahová

Natália Blahová

Bloger 
  • Počet článkov:  369
  •  | 
  • Páči sa:  49x

Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík:  RodinaúvahyPoéziapocitovkyknižnicaKomentáreu násPolitikafotonezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu