Tí spokojní nebudú chodiť skandovať na námestia slová vďaky, nebudú mu posielať bonbóny a kvetinové dary. Budú spokojní potichu. Aj keby to bola veľmi veľká a veľmi spokojná skupina.
A keby tu bola malá a trochu nespokojná skupina, bude ju počuť aj vidieť. A je to v poriadku. Lebo je to ľudské. Nespokojní kričia a spokojní spokojne mlčia. Taká je práca politika a musí s tým počítať.
Riešiť problém je, ako keď sa ktosi začne hrabať vo fekáliách, ktoré nikým nepozorované doposiaľ ležali v tráve. Všetci o nich vedeli. Síce prekážali, ale po čase si na ne každý zvykol a vyhýbal sa im, aby svoje zmysly nezaťažoval nepríjemnými podnetmi.
Niekto sa pribral ich odpratať. Tým rozvíril smrad a rozčeril pokojnú hladinu rezignácie.
K nevhodne umiestnenej kôpke sa páchateľ neprizná a ak je vypatráný, je vecou jeho cti, aby sa z toho vyvliekol všetkými možnými prostriedkami.
Riešiť problém nahlas a očividne je politický amaterizmus.
Donedávna boli politici v riešení problémov až takí nenápadní, že si ich prácu nikto ani nevšimol. Profíci. Problémy nechávali vyhniť, vedomí si toho, že keď nič neurobia, nič nepokazia.
Hnisajúce vredy ale zvyknú prasknúť.
Presne týmto profesionálnym spôsobom boli v uplynulom období riešené aj sociálne služby. Rukou pani Tomanovej bol spísaný a podpísaný protiústavný zákon o sociálnych službách.
Čo sa potom stalo?
Babička ťažko ochorela. Už sa nedokáže o seba postarať. Potrebuje domov sociálnych služieb, kde bude mať starostlivosť, teplú posteľ a jedlo. Povedali jej, že má na to nárok. Nárok je inými slovami zákonné právo. To možno babička netuší, ale s nádejou čaká.
Jej stav sa zhoršuje. Čaká už rok. Suseda, ktorej je len o chlp lepšie, sa denne došmatle k jej posteli a prinesie trochu zo svojej polievky. O ďalší rok volá záchranku. Odviezli ju do nemocnice, z ktorej sa už viac nevrátila.
Toľko zákonný nárok na sociálne služby.
Stav v poskytovaní sociálnych služieb je vred, ktorý hnisal už roky. Zákonom bolo stanovené, že človek, ktorý splní podmienky odkázanosti, má byť umiestnený do zariadenia, ktoré zriadil verejný poskytovateľ (VUC alebo obec). V najkrajnejšom prípade, ak službu nevedia poskytnúť, môže byť oslovený neverejný poskytovateľ (charity, občianske združenia, súkromné zariadenia).
Na prvé počutie to znie logicky. Na druhé to už začne krívať. A na tretie to padá z hlinených nôh.
Verejní poskytovatelia majú kapacity úbohé. V ich zariadeniach to často vyzerá presne tak, ako skončí všetko, za čo nie je reálne nikto zodpovedný. Väčšinou obrovské ústavy, mnohokrát nad 200 ľudí, personálna poddimenzovanosť, nevhodné a zastarané kompenzačné pomôcky. Nehovoriac o tom, že správy o korupcii sa nesú do ďaleka.
A na tej istej ulici má zariadenie neverejný poskytovateľ. V neveľkej budove dvadsať lôžok, moderne vybavené izby, ochotní zamestnanci. Desiati starčekovia si užívajú poludňajší odpočinok. Ostatné postele sú prázdne.
Riaditeľ prešiel od hnevu k rezignácii, ekonómka si trhá vlasy, ľudia robia vyše mesiaca bez výplaty. Otázkou je, dokedy to ešte vydržia.
Nový zákon pre verejných poskytovateľov totiž znamenal, že majú ľudí dávať len do svojich zariadení. Lebo ak budú v ich zariadeniach, peniaze sa budú točiť iba tam, odkiaľ prišli.
Takže zákon čítali nasledovne:
- Ak nemôžeme poskytnúť sociálnu službu, potom klientov máme zveriť tým súkromníkom. A keďže my môžeme sociálnu službu poskytnúť (len treba chvíľu počkať, kým niekto umrie), tak zavedieme poradovníky.
V súčasnosti je v poradovníku čakateľov len u verejných poskytovateľov viac ako 16 000 osôb. Čakajú na zariadenia pre seniorov a domovy sociálnych služieb.
V tom nie sú zahrnutí tí, ktorí majú nárok na iné služby - terénne sociálne služby, tlmočnícke služby, nocľahárne, útulky, nízkoprahové zariadenia, domy na polceste...
Koľko ich je spolu? Dvakrát toľko?
V perspektíve niekoľkých rokov verejní nebudú mať žiadne voľné miesta.
Neverejní krachujú, lebo nemajú klientov ani peniaze.
Klienti zomierajú bez toho, že by ich zákonný nárok bol uspokojený.
V novembri bol protiústavný zákon zmenený. Klienti si konečne môžu sami vybrať, od ktorého poskytovateľa chcú službu. Už ich nikto nebude nútiť odsťahovať sa za sedem hôr a sedem dolín. Pôjdu k tým kvalitným, k tým s dobrou povesťou, k tým, čo sú v ich rodisku a k pri ich blízkych.
Problém by sa zdal byť vyriešený. No samosprávy začali kričať, že na služby nemajú dostatok financií. Doteraz mali ľudí na poradovníkoch a takáto „služba" veľa peňazí nestojí.
Pre samosprávy je sociálna oblasť okrajová záležitosť. Radšej dajú peniaze na verejné osvetlenie, na vianočnú výzdobu, na nový štadión. No spoločnosť sa posudzuje podľa toho, ako sa správa k svojim najslabším.
Je to ich povinnosť zo zákona. Výtlk na ceste nie je dôležitejší, ako choré dieťa, ako postihnutý mladík, ako prestárnutá babička. Nie je to otázka života a smrti. Je to otázka života a ten je nado všetko.
Zlé zákony a po roky tolerovaná nezodpovednosť nás všetkých bude stáť veľa. Tisíce ľudí v poradovníkoch čakajú na to, že sa o nich niekto postará. To, čo sa doteraz riešilo bezohľadne, treba okamžite napraviť. Aby sa sociálne služby znovu naštartovali je potrebných na tento rok minimálne 200 miliónov eur. Ohromné číslo.
A to preto, že zo sociálnej oblasti sa tu neriešilo nič iné, než hanebné sociálne podniky. Lebo sa na nich dalo ryžovať. Sociálna demokracia v praxi.
Keď sa financie nenájdu, budú tí najslabší rovnako ako v starej Sparte zhodení zo skaly.
Niekto nechával problém vyhniť. Lebo je to politicky pohodlné. A vred, ktorý potichu hnisal, teraz praskol.
Tak povedzte, chceli by ste po niekom riešiť problémy?
Alebo radšej potichu nič nerobiť. Ľud vás bude milovať. Celý nie. Ale väčšina.
