Tristoprvý - O blogovaní, o deťoch a o práci

Autor: Natália Blahová | 16.11.2011 o 12:10 | (upravené 9.1.2012 o 20:59) Karma článku: 14,62 | Prečítané:  2673x

Toto je môj tristoprvý článok na blog.sme. V septembri uplynulo päť rokov od chvíle, keď som sa odhodlala klepnúť prvé písmeno do klávesnice, ktorá by bola dnes považovaná za veterána. Vedela som, že treba veľa povedať, že treba mnohé napraviť. Že chcem a viem o tom rozprávať. A že chcem, aby moje rozprávanie našlo adresáta. Takého, ktorý pochopí. A možno aj urobí.

Väčšina textov, ktoré pod mojím menom nájdete, je venovaná deťom.


Mojim deťom

Každý rodič vie, ako skvostne vedia deti tárať, akú kovbojku neraz urobia z bežného dňa, aké hlboké city a rozmanité pocity vedia vyvolať ich činy, slová. Ich prostá existencia. A zodpovednosť za ňu.
Zodpovednosť je latentný strach. Strach, či robím správne rozhodnutia, strach o chvíle, ktoré nemám pod kontrolou, strach o prítomnosť, o budúcnosť. Strach o to, či minulosť bola „správna".
Strach nikdy neodíde. Ani vtedy, keď deti z domu odídu. Lebo navždy zostanú mojimi deťmi.
V týchto písmenách je osemnásť rokov môjho rodičovstva. Nájdete tu ako sa narodili. Z bruška alebo zo srdiečka. Ako sa učili bicyklovať, ako ich bolela škola, ako to bolo s prvými láskami, s ich zvieratkami, ako sme sa ľúbili a trápili. Písala som, že Cigán nie je nadávka, že disleksia nie je mentálny hendikep, že citlivosť a empatia detí je poučením aj pre dospelých. Učila som sa a učím sa od svojich detí. Nikto v mojom živote ma nenaučil viac ako oni.


Deťom bez rodičov

Neprestane ma trápiť, že sú na svete deti, ktoré nemá kto pritúliť. Stretla som deti bez mamy. Boli bez seba. Boli predajné za kúsok lásky. Neexistuje väčšia tragédia ako dieťa, ktorému svet ubližuje. A svet - to sú ľudia. A jedine ľudia môžu meniť veci a okolnosti.
Písala som, aby ste pochopili vy, ktorí ste si dovtedy mysleli, že deti z detských domovov potrebujú vaše obnosené šaty, alebo príspevok na peknú hračku. Chcela som, aby ste si vedeli predstaviť ich prázdno. A aby ste vedeli, že láska robí zázraky....

Ľuďom, čo chceli byť rodičmi

Písala som o mamách a otcoch, ktorí boli rodičmi cudzích detí. A už dávno si neboli cudzí. Profesionálni rodičia, pestúnsky rodičia, adoptívni rodičia.Zobrali na seba zodpovednosť aj s latentným strachom. Ale hlavne s láskou. Písala som o tom, ako sa o nich nik nestará, ako sú často vmanipulovávaní do bezvýchodiskových situácií. To poškodzovalo ich, ale hlavne ich puto k deťom. Bola som na ich strane. V písmenách aj v živote. Hovorila som za nich kde sa dalo, písala som za nich, očakávala odpovede, nápravu, sankcie. Často sa nedalo dovolať. 

Aj písmenami som chcela meniť pohľad na svet. To je osveta. Myslím, že dôležitejšia než čokoľvek. Ak som niekoľkým z vás privodila zamyslenie nad tým, že nie všetko, čo sa nazýva domov, je skutočným domovom, tak je to veľké víťazstvo. Lebo to, čo si myslíme, pretavujeme do svojich skutkov.
Ďakujem, že ste ma pustili do vašej mysle.
Viem, že niekoľko rodín je skutočne šťastných. A dovolím si na základe správ a stretnutí povedať,  že moje písmená do ktorých boli zatavené pocity a poznanie, boli tou poslednou nápovedou, po ktorej sa prestali báť. A stali sa skutočnými rodičmi detí, ktoré neporodili.

Potešilo ma, že som získala novinársku cenu a predtým i potom niekoľko nominácií. No nič ma zatiaľ nepotešilo viac, než fotografia v pošte, na ktorej sa medzi rodičmi šťastne usmieva ich dieťa.

 

A čo robím teraz?

To isté, len niekde inde. Stále mám žeravú linku s nádejnými či dočasnými rodičmi i náhradnými rodičmi. Počúvam, pomáham, zisťujem, píšem, pýtam sa. Preto, aby mali deti, ktoré nikto nemá.  
To, čo ma do tých čias trápilo, môžem teraz vďaka vám ovplyvniť. Naďalej robím všetko pre to, aby deti boli šťastné a aby pribúdali noví náhradní rodičia. A som rada, že ľudia, s ktorými pracujem, chápu potrebu zmeny tak, ako ja. A počúvajú.
Teším sa, že mnohé zmeny už v praxi fungujú. Napríklad...

Mojím návrhom náhradní rodičia môžu konečne poberať materské. Diskriminácia bola odstránená. Materskú  môže náhradný rodič poberať, ak príjme do rodiny dieťa až do troch rokov veku. V prípade, že adoptívny alebo pestúnsky rodič zachránil z domova dve či tri deti v tomto vekovom rozmedzí, materská sa mu predlžuje až na 37 týždňov. A pomohlo sa všetkým mamám.


Bol schválený a je v platnosti môj pozmeňujúci návrh o tom, že deti do 6 rokov musia byť umiestňované jedine v rodinách a nie v detských domovoch. Všetci drobci teda musia mať mamu. I keby len dočasnú. Bábätká potrebujú, aby na ich plač niekto reagoval, aby na ich úsmev niekto odpovedal úsmevom. Ak toto nemajú, nezahojiteľná rana ich bude prenasledovať po celý život. Táto zmena je začiatkom zmeny celého systému starostlivosti o opustené deti.


Je v platnosti môj návrh, že detské domovy a príslušné orgány musia jednať najneskôr do 30 dní od prijatia dieťaťa do ústavu. Žiadne zatajovanie detí, žiadne prieťahy. Pripraviť drobca na prechod do rodiny, poslať správu a roztočiť kolotoč pátrania po vhodných rodičoch.
Často sa stávalo, že na dieťa v detskom domove sa jednoducho zabudlo. A pokiaľ to nikomu nekľalo oči, tak strávilo celé detstvo za bránami ústavu. Zabudnutí v dave. 


Diagnostická lehota, ktorá bola zásterkou na to, aby detské domovy zadržiavali dieťa neodôvodnene dlhú dobu, bola mojim návrhom skrátená na štyri týždne.  Čo chceli diagnostikovať 12 týždňov na zdravom novorodencovi dodnes neviem pochopiť.
Spomínam, ako sme bojovali za to, aby bola táto lehota skrátená. Vtedy trvala 6 mesiacov. Pre bábätká nekonečne dlhý čas. Za ten čas nemalo bábätko ani najmenšiu šancu na skutočnú rodinu. Zostávala mu len zamrežovaná postieľka.

Všetky detské domovy po novom riadi ústredie práce, ktoré musí dohliadať, koordinovať a usmerňovať detské domovy k tomu, aby vynaložili naozaj všetko svoje úsilie a prostriedky na prvoradý cieľ - pomáhať deťom nájsť rodinu. A je to náročná cesta.

Mnohí vnímali detské domovy, ako druh charity - ako dávne sirotince, kde dobrodinec prichýlil opustené deti. Zo svojej vlastnej vôle a altruizmu a zo svojich prostriedkov im zachránil holý život tým, že im ponúkol strechu a jedlo. To dnes nestačí. Lebo dnes už vieme, že deti potrebujú oveľa viac na to, aby sa z nich stali slušní a sebavedomí ľudia.
Pripomínala som to každoročne a hlavne v predvianočnom čase. Je to obdobie, keď sa nechávame ľahšie vmanipulovať do toho, aby sme uverili, že tieto deti potrebujú Bárbiny, plyšáky a iPody. A prehliadame, že za odmenu nám z pódií a obrazoviek ponúkajú svoj smutný príbeh. Učíme ich žobrať. Škodíme im a škodí im každý, kto ich na pódium za takúto cenu privedie. Aj pomáhať treba s rozumom.

 

Tristo článkov.
Viac ako tisíc strán textu.
Viac ako milión návštev.
Viac, ako ma kto chcel spoznať.
Viac než som si myslela, že o sebe poviem.

Ďakujem Vám.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?