Keď som sa dozvedela, že v tomto volebnom období si nesadnem do parlamentnej lavice, pocítila som ohromnú úľavu. Už nemusím niesť zodpovednosť za päť miliónov ľudí, ale iba za seba. Za svoj život a za život mojich blízkych.

Neviem niesť tú zodpovednosť, lebo si uvedomujem, že som slabá na zmenu sveta. Svet sa totiž nedá meniť z vrchu. Jedine zospodu.
Iba vtedy, keď sa zmení väčšina ľudí, zmení sa svet. Zhora sa dejú formálne zmeny a dajú sa meniť podmienky. No človek v nových podmienkach je stále tým istým človekom. Preto aj tie najlepšie mienené zmeny zlyhávajú na tom, že ich ľudia neprijímu.

Byť k ľuďom blízko, znamená snažiť sa o zlepšenie malého kúsku sveta, na ktorý si trúfam. Je to náročná práca, ktorá si vyžaduje aktívne úsilie robiť na sebe samom. A kvapkať pomaly ako voda, ktorá do kameňa hĺbi jamky. Je to skutočný záujem o výnimočnosť každého človeka.
Detaily sú dôležitejšie než celok. Lebo ho tvoria.
Človek je dôležitejší než svet. Lebo je jeho základnou jednotkou.
Človek je konkrétny, naproti tomu svet je príliš abstraktný.

S týmto poznaním viac seba samej ako čohokoľvek iného, odchádzam z práce, ktorá mi prestala dávať zmysel. Alibisticky v tom nechávam všetkých našich, ktorí veria v to, že dobro môže prísť z hora. Budem im v ich snažení z diaľky rada pomáhať, lebo ich viera je silná a je v nej dobrý úmysel.

Pre môj život je však oveľa dôležitejšie, aby som neklamala sama sebe. Aby som ho nepremrhala hádaním sa, účelovým hľadaním chýb a omylov druhých. O tom je politika. Slepota pre svoje chyby a súperove zdary. Bystrozrakosť pre svoje víťazstvá a súperove prešľapy. 
A ani žiadna zmena z pozície moci nie je neutrálna. Aj tá najlepšia zmena vygeneruje u malej, možno zanedbateľnej skupiny smútok, strádanie, zlosť. Aj to treba vedieť niesť.

Ak na jednu misku váh položíte všetko to zlé, s čím sa moc spája, musíte na druhú misku váh zákonite položiť niečo obrovské, čo si ceníte natoľko, že ním váhy preklopíte na druhú - svoju stranu. Niečo, prečo vám táto práca bude dávať zmysel napriek jej temným stránkam.

Na druhú misku väčšina položí moc samotnú.
Niektorí si ju považujú natoľko, že sú pre ňu schopní robiť tie najohavnejšie veci. Iní jej obetujú všetko, čo im bolo milé a blízke. A všetci bez výnimky obetujú seba. Svoje Ja.
Moc nemám v úcte, nie je pre mňa hodnotou ani radosťou. Mám pred mocou - takou ako ju poznáme, priveľký rešpekt. No a skutočnú moc a vládu považujem za fikciu. Pretože nie je možné vládnuť a ovládať slobodných ľudí.

Poriadok a pravidlá nosíme v sebe. Svet bude teda iba taký, aký si ho urobíme my sami. Nepreceňujme moc. Ani politiku. Je to matrica. Rámec. Memorandum tých, čo sú nachvíľu tam. Má iba tak veľký význam, aký jej prisúdime.

Ďakujem Vám všetkým. Za možnosti a za poznanie. Teším sa zo svojej slobody.