Na základe krivého obvinenia boli deti rodičom odňaté. Ani keď sa preukázalo, že deťom nehrozí zo strany rodičov žiadne nebezpečenstvo, ani vtedy neboli chlapci matke s ospravedlnením vrátení. Naopak. Roztočil sa dobre fungujúci stroj, ktorý prináša každému osoh. Opatrovateľským rodinám, poberajúcim štedré honoráre, sociálnym pracovníkom plateným od výkonu, prekladateľom, právnikom, psychológom, opatrovateľským centrám. Každý si príde na svoje. Iba niekto nie.
Veď čo záleží na poškodení krehkej psychiky detí? Čo záleží na tom, že rozvrátili rodinu? Čo záleží na tom, že navždy poznačili ľudí hlbokými ranami?
Príbeh pani Boórovej ste si mohli pozrieť v dokumente, ktorý odvysielala TV JoJ v nedeľu v nočných hodinách. Celý príbeh nájdete tu: Bez detí neodídem.
Záver kauzy je viac ako smutný. Matka však verí a dúfa, že to ešte nie je koniec. Dúfa, že bude znova môcť niekedy svoje deti objať.
Na neľudské konanie britských úradov upozorňuje okrem mnohých poškodených aj britský poslanec John Hemming, ktorý hovorí o tom, že systém starostlivosti o deti poškodzuje ich najlepšie záujmy a ľudské práva. Mašinérii pomáha hlavne to, že prípady poručníckej agendy podliehajú zo zákona prísnemu utajeniu a pod rúškom tohto utajenia je možné vykonať čokoľvek a tak, že sa to prakticky nikto nikdy nedozvie.
Podľa zverejnených údajov eviduje slovenská strana cca 40 podobných prípadov, ako je prípad pani Boórovej a jej dvoch malých synčekov. Deti so slovenskými pasmi sú zabudnuté v cudzine, aby živili armádu úradníkov. Až do dnes boli bez nádeje na návrat do náručí svojich mám.
Britská strana nerešpektuje ľudské práva a práva dieťaťa. To môžeme konštatovať, môžeme sa na to hnevať, môžeme preklínať a môžeme sa odvolávať. Ale s tým v skutočnosti nič zásadné urobiť nevieme. To môže len intervencia OSN alebo Európsky súd pre ľudské práva. V najlepšom prípade svitne britským zákonodarcom a zo zvyškov svojej empatie nastavia systém tak, aby bol transparentný a v prospech detí.
Čo sa ale stalo na našej strane? Nasledovná televízna diskusia, do ktorej boli prizvaní všetci zodpovední bola demonštráciou nekompetentnosti, myšlienkovej impotentnosti a absolútneho nezáujmu. Každý z pozvaných si hájil svoju stoličku a snažil sa zdôvodniť, prečo v týchto prípadoch nekonal. Nepadol jediný seriózny argument. Medzi riadkami sme mohli počuť - nechcelo sa nám a nezaujíma nás to. Najkompetentnejšia z diskutujúcich bola pani Pirošíková z ESĽP a čuduj sa svete - babička poškodených detí. Tá mala viac právneho povedomia, logiky a explicitných poznatkov, ako všetci ostatní, ktorým to vyplýva z náplne ich práce.
Ignoranti na zastupiteľstve, na ministerstve zahraničných vecí, na ministerstve práce, na Ústredí práce, na Centre pre medzinárodnoprávnu ochranu detí.
To sú ľudia, ktorých zamestnávame my, občania, to sú ľudia, ktorým sme zverili svoje životy. Títo ľudia pokojne spávajú pri plnom vedomí toho, že desiatky detí v tých chvíľach plačú za svojimi mamami.
TV JOJ sa v tomto prípade ukázala ako médium schopné investigatívnej novinárčiny. Nebyť toho, že na jednom príbehu priblížili osudy stoviek detí, Slovensko by naďalej zotrvalo vo svojej ľahostajnosti.
A teraz sme na ťahu my občania. Je na nás, aby sme vytvorili spoločenský tlak na to, aby sa situácia zmenila. Tlak na to, aby bola nastavená nepriestrelná legislatíva. Aby na kľúčových miestach sedeli ľudia s rozumom aj so srdcom, nie kreatúry, ktoré to robia pre honor a pre plat. Je aj na nás, aby žiadne dieťa nemuselo takýmto neľudským spôsobom strádať.
Verím, že poslanci na výbore schvália poslanecký prieskum, na základe ktorého budú detekované pochybenia alebo zanedbania a vznikne nový lepší zákon o ochrane slovenských detí.
Verím, že na základe Vášho tlaku budú brané na zodpovednosť konkrétne osoby, ktoré tento stav dlhodobo ignorovali.
Už nebuďme ľahostajní. Dejiny dokazujú, že ľahostajnosť môže aj zabíjať. Tých, ktorí sa nevedia alebo nemôžu brániť. Ide o deti. O malých tvorov, ktorí sú absolútne odkázaní na to, ako s nimi naloží svet dospelých. Spoločenský tlak je to jediné, čoho sa v skutočnosti politici boja. Vox populi, vox Dei.
Nedovoľme, aby tieto hanebné zanedbávania boli zabudnuté alebo prepáčené. Je to už len na nás. Musíme kričať tak nahlas, aby nás bolo počuť.
