Pre tehotné deti nezdvihli úradníčky zadok ani telefón

Autor: Natália Blahová | 24.10.2012 o 8:08 | (upravené 26.10.2012 o 9:41) Karma článku: 18,22 | Prečítané:  22999x

Mám informácie, že nositelia známych mien  a funkcií navštevovali detské domovy a vyberali si deti pre medzištátne osvojenie. Tieto deti potom za veľmi zaujímavých okolností putovali za hranice nášho štátu. Väčšina z nich nebola nikdy kontaktovaná s domácimi žiadateľmi o osvojenie. Napriek tomu, že to prikazuje zákon. O tieto deti sa zo Slovenska nikto viac nezaujímal.  Napriek tomu, že to prikazuje zákon. No niekto - konkrétne Žurnál , sa zaujímal o praktiky súvisiace s financovaním týchto transakcií. Neprehľadný aparát pozostávajúci zo správnych ľudí na správnych miestach zabezpečil, že im na prsty nebolo vidieť. Krytí všade panujúcim bezprávím a predajnou spravodlivosťou neboli nikdy braní na zodpovednosť napriek tomu, že by zrejme mali hniť v base. Viete si predstaviť, ako v amerických prístavoch predávali čiernych otrokov. No neviete si predstaviť, že by v dvadsiatom prvom storočí uprostred Európy niekto predával malé deti. Tak čítajte.

Písal sa rok 2008. Dve malé dievčatká boli deportované za hranice nášho štátu. Nie, nepreháňam. Boli zbalené a odsunuté. Bez nároku na akýkoľvek kontakt s ľuďmi, ktorých milovali a ktorí sa o ne starali.

Mali 10 a 11 rokov. Zobrali ich z profesionálnej rodiny, kde žili 6 rokov.  Zobrali ich zo školy, v ktorej mali spolužiakov, krúžky, záujmy.  Odtrhli ich od svojich kamarátov. Odtrhli ich od zvykov a kultúry. Odtrhli ich od rodného jazyka.
Áno, takéto veľké dievčatá poslali na medzištátne osvojenie. Spôsob, akým to urobil, bol len jedným zo stoviek ublížení, ktoré im dospelí v ich krátkom živote poskytli. Prečítajte si o začiatku ich strastiplnej cesty. Prvý diskusný príspevok pod článkom znie - toto nedopadne dobre.


Tehotné dievčatko? Koho to zaujíma!

Juli a Jose sa stratili všetkým z očí kdesi na slnečnej Sicílii. Boli to pokojné časy pre všetkých, ktorí si robili ilúzie o ich šťastnom živote v novom domove. No pred nedávnom ilúzie zomreli. Kokteil náhod spôsobil, že jedna z dievčat sa na sociálnej sieti stretla so svojou bývalou profesionálnou mamou. Chvíľu sa rozprávali, potom sa rozlúčili. A stalo sa niečo zvláštne. Talianska mama vraj napísala veľmi tvrdý a výhražný list slovenskej mame,že ak bude ešte raz v kontakte s jej dcérami, zavolá na ňu políciu. Slovenská mama nerozumela, čo také hrozné urobila, aby musela mať v pätách políciu. Ale nechcela rodine a dievčatám zasahovať do nového života, takže keď sa dievča ozvalo, odpísala mu, že ju veľmi ľúbi, ale nemôžu si spolu písať. Nuž a čo sa potom stalo? Prišla polícia. Veci sa rýchlo vysvetlili, ale v bývalej mame zostal nepríjemný pocit čohosi prazvláštneho a bizarného.

Preto, keď sa jej dievčatá opäť ozvali cez inú sociálnu sieť, opatrne sa pýtala na to, či sa majú s novou mamou dobre, či im nič nechýba, ako sa im darí v škole. Prišiel šok. Jedno z dievčat - Jose ju bez zbytočných emócií poinformovalo o tom, že sa má dobre, má ročnú dcérku a že ju má veľmi rada. Narodila sa vtedy a vtedy a volá sa Dorotka.
Bývalá mama rýchlo prepočítava mesiace jej tehotenstva. Veď musela mať 12 rokov, keď otehotnela! Dvanásťročné dievčatko súložilo? S kým? S niekým doma? V škole? Násilím alebo náhodou?  Čo na to jej noví rodičia?

Viac sa nedozvedela a dievčatá sa na dlhšie odmlčali. Ale bývalú mamu už  neopustil strach a hrôzostrašné myšlienky jej nedali spávať. Preto ju potešilo, keď sa Jose zasa ozvala. S radostnou novinou. Je znovu tehotná. V štrnástich. Zmohla sa len na jednu otázku - Prečo? Na to prišla od dievčinky odpoveď, že veď vždy túžila mať dvadsať detí.
Keď jej bolo jasné, že viac informácií nezíska, už netlačila. Ale zrazu všetky kamienky zapadli do mozaiky.  Tehotné dieťa, strach novej matky z kontaktu so Slovenskom, vyhrážky, polícia a ticho na talianskej strane.

Mala smrť na jazyku? Koho to zaujíma!

Ubehlo niekoľko týždňov, kým zablikal počítač znovu. Nebola to ale Jose, na ktorú mama tak často myslela. Bola to jej kamarátka, ktorá poslala správu, že s Jose je veľmi zle a že leží v nemocnici. Nevládze a nemôže sa dostať k počítaču, ale necháva ju pozdravovať.  Bývalá mama neváhala a napísala slečne telefónne číslo s odkazom, že keď bude Jose chcieť a potrebovať, nech sa jej ozve. Ona bude na to čakať.

Prišla sms-ka. Jose píše, že sa jej narodil chlapček. V šiestom mesiaci. Bol krásny, ale neprežil. A skoro neprežila ani ona. Vraj veľmi krvácala a stále je na tom zle.
Po tejto informácii matka okamžite vytočila číslo a volala späť. A volala veľa krát. Veď boli Vianoce a jej milovaná dcérka bola v nemocnici. Vo vážnom stave. V čase, keď si jej rovesníčky rozbaľovali pod stromčekom darčeky a tešili sa z nových hračiek, Jose ležala vo vysokých horúčkach.  Bola veľmi slabá. Vraj dostala otravu krvi. V blúznení písala cez telefón správy, že sa chystá za ňou, za slovenskou mamou, a že si spolu sadnú už o chvíľu na kávu. A ukáže jej dcérku. 
Potom si plakali navzájom do slúchadla. Tak ďaleko od seba. Tak ďaleko od minulosti, ktorá ich spájala.

Ako sa máš? Som tehotná. A čo sestra? Je tehotná

Keď sa Jose zotavila, komunikácia sa zasa obmedzila na občasné pozdravy.  Potom sa jej ozvala z New Yorku. A zasa so šokujúcou správou. Je znovu tehotná. Tak krátko po svojom otrasnom zážitku. Slovenská mama si o ňu robila starosti. Ale Jose jej napísala, že nech sa o ňu nebojí, že tentoraz je všetko v poriadku. V Amerike je s manželom.  Ako je možné, že pätnásťročné dievča môže od dvanástich trikrát otehotnieť, vydať sa a samo žiť v Amerike a bez toho, aby sa o to niekto zaujímal? - pýtala sa ustarostená bývalá matka. Slečna jej na to odpovedala, že má pas, v ktorom je zapísaná pod iným menom a tiež má v ňom zmenený rok narodenia, takže teraz sa volá Rebeka a má 22 rokov.
Matka už ničomu nerozumela. Rozumela len svojmu strachu a smútku.
Také šikovné, múdre, talentované  a krásne dievčatko. Mala si užívať detstvo a behať s kamarátkami po vonku, slniť  sa na plážach, spievať a tancovať.

A čo mladšia sestra? Ako sa má? Čo má nové? - zaujímala sa slovenská matka i o druhú, ako obyčajne. A ďalšia dobrá správa. Juli sa má dobre. Žije teraz v Paríži a čaká dvojčatá. V štrnástich.
Písal sa marec 2012.

Šokujúce odhalenia poslaneckého prieskumu

Toto je len jeden z mnohých prípadov, ktoré mi popísali ľudia, ktorí boli deťom blízko. Aj pre tieto prípady som napísala straníckej kolegyni Lucii Nicholsonovej otvorený list. Je faktom, že kontrolovať prácu ministerstva a jej orgánov môže iba najvyšší zákonodarný zbor. Pretože nad ministrom už žiaden nadriadený ani kontrolór nie je. Preto som ju vyzvala k iniciovaniu poslaneckého prieskumu s nádejou, že bude môcť nazrieť do spisov detí. Tajne som dúfala, že ministerstvo a CIPC (Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže) robili, čo mali. Dúfala som, že spisy budú obsahovať údaje o pravidelných kontrolách a fotografie šťastných detí. Veď toto predsa nemohli dopustiť.

Lucii sa po rôznych peripetiách a mareniach naozaj podarilo rozbehnúť poslanecký prieskum. Odhalenia boli šokujúce. CIPC a ministerstvo práce konalo proti najlepšiemu záujmu dieťaťa, proti slovenským zákonom aj proti medzinárodným dohovorom.
Podľa platných zákonov a medzinárodných dohovorov musia byť všetky opatrenia realizované výhradne s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa.  Bolo naozaj v najlepšom záujme týchto dvoch dievčat, aby boli v predpubertálnom veku vytrhnuté zo svojho prostredia, kde mali korene a citové väzby? Bolo naozaj v ich najlepšom záujme naraziť na kultúrnu a jazykovú bariéru?

Podľa tých istých zákonov môže ísť za hranice iba dieťa, ktoré ani po využití všetkých možných prostriedkov nenašlo novú rodinu na Slovensku.  Dievčatá žili nepretržite 6 rokov v jednej a tej istej profesionálnej rodine na Slovensku. Nikto sa nesnažili ich umiestniť do slovenskej rodiny.

Podľa rovnakých noriem majú príslušné orgány povinnosť dieťa v zahraničí sledovať až do dovŕšenia plnoletosti. A so zvýšenou intenzitou majú tak robiť v prvé roky po osvojení. Toto sledovanie musí byť doložené správami. Takže ako teda vyzeral spis dievčat?

Nebola tehotná, to iba jedla krevety!

V spise je založené rozhodnutie komisie (ktorá je poradným orgánom CIPC) o tom, ktorá rodina je vhodná na osvojenie dievčat. Konkrétna úradníčka toto odporúčanie jednoducho prečiarkla a rukou dopísala meno úplne inej rodiny, ktorú nikto okrem nej neodporúčal. A tejto rodine boli dievčatá zverené. Môžeme len hádať, či to má alebo nemá spojitosť s vyššie spomínanou záležitosťou.

V čase predosvojiteľskej starostlivosti bola vypracovaná prvá správa. Stálo v nej, že Jose bola 5 dní hospitalizovaná z dôvodu akútnej nevoľnosti. Počas hospitalizácie jej bola nameraná vysoká hodnota HCG. HCG je tehotenský hormón, ktorý produkuje placenta v prípade, ak je žena tehotná. Správa je uzavretá tým, že zvýšená hodnota bola reakciou na to, že dievčatko jedlo krevety.

Lucia Nicholsonová sa ihneď spojila s niekoľkými gynekológmi, aby si túto dosiaľ nevídanú reakciu detského organizmu overila u odborníkov. Unisono jej odpovedali, že o takejto zvláštne reakcii nikdy nepočuli. Prepúšťacia správa z nemocnice, ani ďalší dopyt o zdravotnom stave dieťaťa už v spise založený nie je.

Takže tu máme dieťa so zvýšeným tehotenským hormónom, v rodine, ktorá je v skúšobnej dobe (predosvojiteľská starostlivosť), v čase, keď celý proces môže byť zvrátený. V tejto dobe môže byť prípadná neschopnosť rodičov odhalená a deti vrátené späť na Slovensko.
Ani táto skúšobná doba neprimäla úradníkov, aby zdvihli zadok alebo telefón a skontrolovali dieťa, ktoré odlifrovali za hranice. Do medzištátneho osvojenia ide priemerne 30 detí ročne, takže nech sa niekto skúsi vyhovoriť na prepracovanosť.
Jedine, že by povedali niečo bližšie o tom, prečo práve túto rodinu - rukou dopísanú, nemali záujem kontrolovať.

Idylické správy o izbe s plyšovými zvieratkami

Ďalšia správa je až z roku 2011 a potom ešte jedna z roku 2012. Tieto dve správy sú teda z obdobia, v ktorom, ako uvádza profesionálna matka, má jedna maloletá už pomerne veľkú dcérku, za sebou potrat s dramatickými následkami a podľa jej informácií majú byť v súčasnosti obe neplnoleté sestry tehotné. Podľa jej informácií sa ani jedna z dcér nenachádza na území štátu, do ktorého boli zverené, z toho jedna maloletá by sa mala pohybovať po svete s falošnou identitou a sfalšovanými dokladmi.

Takže sa pozrime, čo hovoria sociálne správy o ich aktuálnom živote. Stačí do nich mrknúť jedným okom a každému je jasné, že ide o podvrh. V oboch správach stojí:
...Sú to veľmi dynamické a živé dievčatá, dobre sa začlenili do triedy a keď doma neštudujú chodia na tréningy volejbalu, karate a na ženský futbal. Majú spoločnú izbu a v nej veľa plyšových hračiek. Venujú sa rôznym záľubám, počúvajú hudbu, varia pod dohľadom matky, a najmä Jozefína píše básne a poviedky...

Takto znie správa z roku 2011. A čuduj sa svete, aj tá z roku 2012.
Sú to dve formálne a absolútne identické správy. Určite to neznamená, že dievčatá v tejto chvíli spia vo svojej izbe s plyšovými hračkami. Neznamená to ani toľko, že robili v roku 2011 presne to isté ako v roku 2012. Znamená to jediné - že úradníčky neboli schopné na tých správach zmeniť ani len slovosled viet, alebo použiť synonymá, aby tie bláboly neboli až také nápadné.
Zrejme sa cítili dostatočne sebaisto a neohrozene.

Ako sa chránia, keď sú až pokrk v ...

Tri mesiace upozorňujeme na dve maloleté za hranicami, ktoré by mohli byť obe tehotné, ktoré sa zrejme nenachádzajú v mieste trvalého bydliska a je možné, že bez dozoru cestujú na falošné doklady. Lucia Nicholsonová podala vo veci trestné oznámenie. Napriek tomu zatiaľ nikto z kompetentných fyzicky (a ani nijak inak) neskontroloval skutočnú situáciu v rodine.

Ak sa spis týchto dievčat nebodaj stratí, alebo ak budú vyvíjané zastrašovacie manévre, či už smerom k novému vedeniu CIPC, k poslancom, alebo k viacerým rodinám a zamestnancom detských domovov, ktorí sú pripravení vo veci svedčiť, bude to ďalším dôkazom toho, že konkrétni ľudia majú za nechtami toľko špiny, že sa im oplatí riskovať aj zastrašovanie.
Ak vyšetrovanie nezvládnu slovenské orgány činné v trestnom konaní, je to zas len dôkazom úzkeho prepojenia týchto ľudí a bude to svedectvom toho, prečo si boli vo svojich podfukoch takí istí.

Na Europol a Interpol však dosah nemajú. Kópie výpovedí osôb, sms správy, komunikácie dievčat cez sociálne siete, ale aj zaujímavé materiály týkajúce sa iných detí sú bezpečne archivované. Akékoľvek ovplyvňovanie, alebo zahladzovanie stôp je úplne zbytočné. Urobíme všetko pre to, aby prípady stratených detí boli dôsledne vyšetrené, vinníci boli potrestaní a aby vznikli také opatrenia, aby sa už nikdy nič podobné nemohlo opakovať.

Absurdná bodka

Vo svetle týchto zistení je paradoxom, ba až absurdnosťou, že Jose sa krátko pred odchodom do Talianska zúčastnila s vtedajšou ministerkou Tomanovou zasadania OSN o tom, ako krásne sa vieme starať o štátne deti.

SITA:
„Na spomienkovom stretnutí VZ OSN venovanom deťom dňa 11. decembra 2007 vystúpila najmladšia delegátka. Desaťročná Jozefína  pozdravila delegátov v sále Valného zhromaždenia OSN v New Yorku. Vystúpila spolu s ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny Vierou Tomanovou. Slovensko má názor, že zločiny páchané na bezbranných a nevinných deťoch by sme mali chápať ako tie z najbrutálnejších, najnehumánnejších. Pričom vinníci sú zväčša jasní. V tejto oblasti by mala byť nulová tolerancia. Následky sa len veľmi ťažko odstraňujú a dieťa si ich nesie ako bremeno celý svoj život. Sú negatívnym javom aj pre zdravý vývoj spoločnosti. Keď sankcionujeme iné oblasti činnosti spoločnosti, mali by sme sa zamyslieť nad oveľa účinnejšími opatreniami a mechanizmami potierajúcimi tolerovanie a akceptovanie bezprávneho postavenia tých, na ktorých by nám malo najviac záležať. Slovensko ako predsedajúca krajina Rady Európy podporuje medzinárodné úsilie v tejto oblasti.
Jozefína sa zúčastnila aj na viacerých bilaterálnych rokovaniach s partnermi ministerky V. Tomanovej."

Ministerka ukázala svetu malú Jose ako cvičenú opičku a nechala ju odriekať pripravené vety o bezbranných deťoch a zločinoch na nich páchaných, ktoré sú vraj najbrutálnejšie a najnehumánnejšie. O necelé dva roky na to vraj rodila dievčinka svoje prvé dieťa. Pani ministerkou i celým Slovenskom zabudnutá.

Ale ako správne odznelo na konferencii OSN " vinníci sú zväčša jasní". 
Len ich pochytať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?