Snáď z týchto dôvodov je to krajina nevyspytateľných historických epizód. No z histórie sa nedá nič naučiť. Som o tom presvedčená napriek výrokom slávnych. Pretože história je to, čo uplynulo.
Kedysi bolo riešením boja proti nacistom Slovenské národné povstanie. Proti komunistom sa bojovalo občianskou odvahou. Nič z toho už dnes neplatí.
Protifašistickí bojovníci s údesom pozerajú na to, že aj po sedemdesiatich rokoch a napriek ich snaženiu niekto boduje tým, že by rád staval lágre s nápisom Arbeit macht frei! A že sa to deje práve v meste, ktoré bolo epicentrom povstania proti fašizmu.
Všetci tí, ktorí bojovali proti totalite, všetci prenasledovaní a týraní, dnes po dvadsiatich štyroch rokoch od nežnej revolúcie, s úžasom pozerajú na to, ako socialisti znovu prinášajú myšlienky marxizmu-leninizmu na pôdu národného parlamentu.
História nás nenaučí, ako sa postaviť tým istým výzvam v inom čase. Rozpráva nám len príbehy tých, ktorí významne uspeli alebo významne neuspeli. No v histórii všetkých vekov sú krízy zapísané červenými výkričníkmi. Lebo vtedy sa lámal chlieb. Vtedy spoločnosť dokazovala svoju vyspelosť. Alebo svoju hlúposť, za ktorú potom desiatky až stovky rokov pykala.
Slovensko dnes nie je v područí žiadneho diktátorského režimu. Je pod diktátom hlúposti v jej najrôznejších podobách. Súčasnosť je bojom s hlúposťou na všetkých frontoch. Hlavným prejavom hlúposti a jej najväčšou zbraňou je prázdne krikľúňstvo.
Neviem, či nás história vie naučiť, ako s hlúposťou bojovať bez toho, aby sme padli na hubu. Lebo ak je niečo z minulosti zrejmé, tak hlavne to, že jedine tvrdé pády a bolestivé rany vracali ľudí späť k múdrosti.