Rukojemníčka

Autor: Natália Blahová | 21.11.2013 o 8:11 | (upravené 24.11.2013 o 21:47) Karma článku: 18,65 | Prečítané:  29262x

Keď som ju po niekoľkých telefonátoch prvýkrát videla, vôbec som nemala pocit, že predo mnou stojí sedemnásťročná tinedžerka. Keď prehovorila, bolo mi jasné, že to len jej telesná schránka má 17 rokov, ale z jej mysle rozprávajú zážitky, spomienky a život, ktoré ju urobili už dávno dospelou. Veľmi dospelou. No všetko vám nepovie, ani keby ste sa jej stokrát opýtali. Dôvera je pre ňu niečo, čo si treba získať a mnohokrát otestovať.

Taká mladá a taká starostlivá

Rodičia žili v zlých podmienkach. Nevedeli a nemohli svojim trom deťom dať všetko to, čo potrebovali. Veronika bola najstaršia a tak sa o dvoch mladších starala ona tak ako vedela. A až vtedy, keď v pätnástich otehotnela, začala sa o deti zaujímať sociálka. Všetky zakrátko skončili v ústavnej starostlivosti. Dievčatko a chlapec - jej súrodenci v úplne inom domove než ona.

Veronike sa narodila malá Vikinka. To, že je mamou prijala ako svoje poslanie. Vikinku z ruky nepustila. Nezáležalo na tom, či boli v krízovom centre, v profesionálnej rodine alebo neskôr v detskom domove. Starala sa o ňu s tou najhlbšou materinskou láskou. Chcela a dávala jej oveľa viac, než kedysi od svojej rodiny dostávala. A to bolo asi jediné, čo tento systém rešpektoval, čo ľudia okolo nej uznávali. Taká mladá, taká obetavá, taká starostlivá. Taká dobrá matka.

A akčná osôbka. Pre tie podmienky, ktoré u nich doma panovali, prišla do detského domova s neukončenou základnou školou. Chcela si ju dokončiť. Tam jej povedali, že to nevadí, že základnú nepotrebuje. A prihlásili ju hneď na dvojročnú učňovku a odbor s názvom Praktická žena.
Veronika, inteligentné dievča, však zostala pri svojom názore a aby vyhovela všetkým okolo a aj svojim logickým rozvahám, dorábala si základnú školu a učňovku robila zároveň. Dnes je vďaka tomuto úsiliu prváčkou na strednej pedagogickej škole.

Detský domov: Ty si choď, dieťa nechaj!

Keď sme sa s Veronikou stretli, mala pár mesiacov pred svojou osemnástkou. Pred svojou vysnívanou plnoletosťou. Veľakrát v detskom domove oznamovala, že keď bude dospelá, plánuje odísť a starať sa sama o Vikinku aj o seba. Odpoveďou bolo - ty si choď kam chceš, malá tu ostane, tá ešte plnoletá nie je!

Keď si pýtala radu a pomoc v detskom domove, jedine toto bolo odpoveďou. A to vzbudzovalo jej najhlbšie a najhroznejšie obavy. Uvedomovala si, akú majú nad ňou moc. Jej dieťa je majetkom štátu a zároveň rukojemníkom, prostredníctvom ktorého ju môže ktokoľvek vydierať. Lebo nie je a nikdy nebude schopná sa  svojho dieťaťa vzdať. No urobí všetko pre to, aby čo najskôr odtiaľ odišla. Aby odišli spolu.

Oferovala ďalej, nevzdávala to, rozprávala sa so sociálnou pracovníčkou v domove, so zástupkyňou, s riaditeľkou, s kolíznou opatrovníčkou Vikinky. Všetky akoby dohodnuté na jednom - kým nebudeš mať prácu a bývanie, malú nedostaneš.
V rukách už držala nájomnú zmluvu na malý bytík a kópiu návrhu, ktorý posielala na súd, aby jej zveril jej vlastné dieťa. Tortúra začala.

Stretá sa so mnou vzadu za garážami za detským domovom, aby nás nikto nevidel ani nepočul. Sama si pripadám, ako by som páchala akúsi nelegálnu činnosť. Ako vtedy, v deň svojich osemnástin, keď podpisovala návrh na predbežné opatrenie, aby jej súd zveril Vikinku. Papiere ležali na kapote auta. A malé cudzie dievčatko, asi prváčka, ktorú bola vyzdvihnúť zo školy, nám robila alibi a nechápavo stepovala okolo nás.

Súdy kašlú na deti

Volávame na súd. Do Trnavy. Tam podala návrh a predbežko zároveň. Povedali nám, že to poslali do Liptovského Mikuláša. Aj s predbežným opatrením, o ktorom sa malo rozhodnúť bezodkladne.
Veronika sa v debate s asistentkou sudkyne rozčuľovala:
- Prečo ste poslali preč aj to predbežné opatrenie? Veď to bolo treba rozhodnúť teraz! Veď mne reálne hrozí, že budem musieť o mesiac odísť z domova bez svojej dcéry?
- Vy nám nerozprávajte o tom, čo máme robiť!
- Nie, ja vám hovorím len to, čo ste mali urobiť v záujme môjho dieťaťa!

Volali sme teda na súd do Mikuláša. Čo sa bude diať s predbežným opatrením? Kedy bude pojednávanie? No v Mikuláši to tiež nechceli, lebo oni vo veci nerozhodovali ako prví a vôbec im to vraj nemali z tej Trnavy posielať. Návrh teda poslal mikulášky sudca na najvyšší súd, aby rozhodol, kto má rozhodnúť. Od návrhu uplynuli takmer tri mesiace. Do troch mesiacov musí byť známy termín pojednávania. Najvyšší súd teraz posielal návrh do Senice.
Návrh na predbežné opatrenie tiež poslali z Trnavy do Mikuláša a odtiaľ do Senice, lebo Senica rozhodovala o ústavke. Zo Senice ho ale poslali naspäť do Trnavy. Lebo vraj v Trnave má Veronika trvalé bydlisko. No nemá!
Návrh na predbežné opatrenie je teda odležaný ako ementál s prešlými všetkými možnými lehotami. Prieťahy v súdnom konaní. V tomto čase už mala mať Veronika termín pojednávania vo veci zverenia dieťaťa do jej starostlivosti. V tomto čase už mala mať dieťa zverené na predbežné opatrenie. Vybavené bezodkladne.

Polená pod nohami a začarovný kruh

Veronike za ten čas potenciálny nájomca bytu vypovedal zmluvu, pretože sa nenasťahovala. Ešte stále bola v decáku aj so svojou dcérkou. Bez nej odísť nemohla. Každý deň sa starala o kopec iných domováckych detí, ktoré potrebujú more pozornosti a lásky. Chodila ich brať zo školy, robila dozor na výletoch a poskoka ku všetkému. Pritom sa raz mesačne chodila dať preskúšať do školy v rámci individuálneho vzdelávania a trikrát v týždni brigádovala na plavárni ako pomocná plavčíčka s batoliatkami.

Pritom si našla iný byt, ešte lacnejší aj keď mimo mesta. Majiteľ bol milý pán a povedal nám, že počká, dokedy sa Veronika rozhodne. Že počká mesiac.
Zatiaľ rozposlala žiadosti do všetkých svetastrán, že chce prácu. Niečo sa jej črtá za pokladňou v supermarkete.

Priebežne voláme na súdy, nevedia, kedy a o čom rozhodnú. Voláme kolíznej opatrovníčke, netuší ako by mohla intervenovať. V detskom domove je odpoveďou na každé Veronikine naliehanie - veď si choď kam chceš, malá zostane tu.

Detský domov rieši veci srdcom

Hovorím - Veronika, toto sa musí dať vysvetliť ľudsky. Zavolám riaditeľke, porozprávame sa. Mala som zvolenie, tak volám.
- Pani riaditeľka, vec sa má tak, že Veronika má nájdený podnájom, má prisľúbenú prácu. Vy by ste jej mohli pomôcť tak, že kým sa súdy dohádajú o kompetenciách, dáte jej - matke,  na návštevný pobyt jej vlastné dieťa.
- To ja ale nemôžem bez rozhodnutia súdu.
- Pani riaditeľka, nikto iný ako vy, ani súd nemôže dať dieťa na návštevu matke. K tomu ste kompetentná jedine vy.
- Ale ja nemôžem bez súdneho rozhodnutia.

Tak sme si dohodli stretnutie s riaditeľkou domova. Na stretnutie prišla zástupkyňa, riaditeľka, Veronika a ja. Priniesla som vytlačený zákon a zopakovala som to, že len riaditeľka je kompetentná pustiť dieťa na návštevný pobyt. Nerozumela. Tak som ďobla prstom do textu a odcitovala.
Na to prišla šokujúca odpoveď:
- Viete, vy sa riadite zákonom, ale my sa riadime srdcom! -  po čom nastala dramatická pauza, ktorú sme si mali zrejme vychutnať, aby sme precítili jej hĺbku. A z hĺbky duše sme zostali zdesené. Neznalosť zákona kombinovaná s takýmto „srdcom" môže mať zničujúce dôsledky na všetko živé pod ich patronátom.

Debata trvala dlhé dve hodiny a nedala sa prirovnať k inému len k tomu, ako keď si pes naháňa svoj vlastný chvost. To „srdce" som tam hľadala pridlho. A keď som s tým skončila, chcela som sa teda oprieť aspoň o ten zákon. Pýtam sa - máte plán osamostatňovania Veroniky s jej Vikinkou?
Asi letmo spoznali povedomé slovné spojenie, tak obe kývali, že áno. Keď som sa pýtala v čom ten plán spočíva, pani riaditeľka vystrelila, že budúci rok chce Veroniku zamestnať ako vychovávateľku. Na to sme sa veľmi potešili, samozrejme. A keď sme sa pýtali na podrobnosti, pani riaditeľka sa náhle spýtala, kedy Veronika končí školu. No o štyri roky predsa. To anilen netušila.
- Jáááj. Tak to asi nepôjde.

Takže žiadny plán na osamostatnenie, ktorý mali mať vopred písomne vypracovaný, konzultovaný s psychológom, sociálnou, vychovávateľmi, kolízakmi a s nezanedbateľnou účasťou Veroniky nikdy neexistoval.

- Veď má tu nájomnú zmluvu na byt, tak nech kľudne ide. My ju držať nebudeme. Keď bude mať prácu, malú jej dáme.
A naháňanie chvosta pokračovalo.
- Pani riaditeľka, neverím, že dve hodiny sa tu rozprávame zbytočne. Veronika od dieťaťa neodíde a zostane tam, kde je jej Vikinka. To znamená, že ak neurobíte nič - súd ani  vy, ďalšia nájomná zmluva jej prepadne. Nebude sa mať kam z domova odsťahovať. Nebude si môcť hľadať prácu, pretože v detskom domove ju vyťažujete tak, že nemá kedy. Z domova sa navyše nemôže vzďaľovať. Sama bez vašej pomoci si našla pre malú od januára škôlku. Dovtedy je matkou na rodičovskej dovolenke. Prečo nútite matku na rodičovskej dovolenke, aby mala prácu? Zatiaľ má brigádu. A zaujíma ma, či pri štrnásťpercentnej nezamestnanosti budú brať deti všetkým matkám, ktoré si nenašli ihneď po skončení materskej prácu. Dali ste jej tvrdé podmienky a ona sa ich aj z tohto prostredia, a aj v tejto atmosfére, aj napriek vášmu mareniu jej snahy snaží splniť. Plán osamostaňovania nemáte. Nemáte vôbec žiaden plán. Ona ho má. Viete teda urobiť ten ústretový krok, že je dcérku dáte na návštevný pobyt, ak sa rozhodne nasťahovať do nového bytu?
- To nemôžeme. To môže len súd.

Krízové centrum rovná sa kríza

A boli sme tam, kde na začiatku. Na to sa ozvala zástupkyňa a nekompetentnosť riaditeľky uhládzala tým, že aj tak zostane zodpovednosť na detskom domove a že veď stať sa môže hocičo a že má obavy. Na to jej Veronika vysvetlila, že ak je toto hlavným dôvodom, má aj iný záložný plán. Má vybavené miesto pre seba aj pre Vikinku v krízovom centre pre matky s deťmi, kde je odborný personál, sociálni pracovníci, psychológ, kde teda bude mať plnú pomoc a podporu.

- Bože! Do krízového centra? Do KRÍZY? Vy ju chcete poslať do krízy? Tu má normálne podmienky, tu je najlepšie prostredie pre malú a vy ju chcete poslať do krízy?
Z termínu „krízové centrum" pani riaditeľka rozpoznala len slovo „kríza". Táto hysterická a nekompetentná reakcia mi nevdojak pripomenula výrok Tomanovej z pred dvoch rokov, keď v parlamente vyhlásila, že profesionálne rodiny sú pre deti ohrozením, lebo v detskom domove sa dá skontrolovať, či deti nejedia jogurt po záruke, no do chladničky v rodine nikto nevidí a nemôže skontrolovať. Skvelé a normálne podmienky pre zdravý vývoj dieťaťa sú predsa v detskom domove. Merajú sa podľa dĺžky trvanlivosti jogurtu.
Takže ani „kríza" v podobe centra pre matky s deťmi nebola riešením.

Ja osobne som odchádzala zhrozená, Veronika tvrdila, že je to normálne. A to ma desilo ešte viac.
Hneď na druhý deň sa ozvala s tým, že si ju povolali do kancelárie a povedali, že keď je dospelá, musí platiť za to, že zostáva v domove pri malej. Keďže teda od nej nechce odísť. Vraj to vychádza na sto eur mesačne a ona, keďže dostáva iba vreckové 16€ si to nemôže dovoliť, takže si to musí odpracovať.
Odvtedy vedú záznamy, čo a kde a ako robila. Od rána až do večera. Uštvaná ako kôň.
Proti zákonu a bez pracovnej zmluvy alebo dohody.

Rukojemnícka dráma v začarovanom kruhu

Detský domov teda chce, aby mala Veronika bývanie a prácu. Pričom jej v tom ničím nepomohol. Naopak - hádže jej polená pod nohy. Bráni jej mať bývanie aj prácu. Pretože bývanie a prácu Veronika mať nebude, pokiaľ neodíde z detského domova. A ona z detského domova bez dcérky neodíde. 
Hlava XXII.

Veronika je vzornou matkou. Je biologickým rodičom dieťaťa. Je plnoletá. Kto a prečo si uzurpuje právo rozhodovať o tom, kde a ako bude žiť? Pred tromi rokmi súd zveril do ústavky aj jej dcérku z dôvodu, že matka nebola plnoletá. Dnes tieto príčiny pominuli. Matka je plnoletá no napriek tomu si nesmie zobrať svoje dieťa. Nemôže a nechce od neho ani odísť. Dieťa je rukojemníkom a matka plní podmienky vydieračov.

Detský domov si nesplnil svoje základné povinnosti vyplývajúce zo zákona. Domov má povinnosť spolupracovať s mladým dospelým na osamostatňovaní sa. Má možnosť ponúknuť mu dočasne bytovú jednotku zriadenú na takéto účely. Má povinnosť pripraviť ho na štart do života. Má mu pomôcť zháňať si zamestnanie. Nič z toho domov neurobil. Priam naopak. Svoje povinnosti prehodil v plnej miere na Veroniku, ktorá je väzňom detského domova. Z týchto podmienok, ktoré domov nesplnil, sa stali podmienky výpalníkov, ktorí nimi podmieňujú jej odchod.

Slovenské súdnictvo a jeho marazmus týkajúci sa hlavne poručníckej agendy je vizitkou toho, ako veľmi na háku má táto spoločnosť ľudí a deti, ktoré potrebujú pomoc a podporu. V najbližších dňoch posielame sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Je nemysliteľné, aby predbežné opatrenie kolovalo medzi troma súdmi po Slovensku a tri mesiace nikto nerozhodol.

Musím tiež myslieť na to, čo sa deje aj s inými deckami odchádzajúcimi z domovov. S tými deckami, ktoré nie sú tak inteligentné, tak priebojné a tak uvedomelé ako Veronika.
Sú vysotené za brány ústavu bez bývania, bez práce, bez minulosti a budúcnosti. V ruke majú 800 eur odchodného. A hurá do života. Alebo pod most.

Veronika zatiaľ padá stresom a vyčerpaním na nos. Nič iné si nepraje, len to, aby mohla konečne začať normálne žiť. Aby svoj voľný čas mohla venovať výhradne svojej dcérke. Aby mala svoju domácnosť, svoje súkromie a nebola pod tlakom nezmyselných požiadaviek a opovržlivých výčitiek, ktoré sa sypú na ňu od tých, čo jej mali byť pomocou a oporou.

 

vybrali.sme.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?