"Bola to sociálna pracovníčka z Okresu. Ani neviem, čo som jej do toho slúchadla vtedy povedala, len viem, že ochvíľu už zvonili pri našich dverách. Vtedy som ich videla prvý krát. Lucku a Paťka. Jej deti. Ani som nevedela, že existujú. Len tešiť som sa nemohla.
Lucka mala vtedy štyri roky a Paťko ani nie rok. Našli ich v záhradkárskej osade. V tej chatrči vraj museli byť aj niekoľko dní. Bože, ešte teraz mám hrču v hrdle, nemôžem...
Tá malinká sa o bračeka vraj krásne starala, prebaľovala ho, kŕmila, pestovala. Taká maličká a taká zodpovedná...Boli tam po tme sami, aj v noci, museli sa veľmi báť, musela im byť zima, aj hladní museli byť. Nevedeli, čo sa deje, nevedeli cestu domov ani k ľuďom. Mohlo sa im tam niečo stať, mohol im niekto ublížiť.
Našťastie nejaký pán so psom začul plač a zavolal políciu.
Tak sedeli teraz u mňa na gauči a ja som plakala a plakala. Nikoho okrem mňa už tie chúdence nemali. A ja? Pozrite, stará osoba, po troch operáciách... Nevedela som, či to zvládnem. Viete, rakovina je sviňa. Tvári sa, že odišla a potom zaútočí.
A veru, poviem vám, ani som to nezvládla. Bolí ma to. Veľmi ma to mrzí, ale nemohla som viac urobiť.
Ukázalo sa, že Paťko bude telesne postihnutý. Také roztomilé bábenko...
Musela som... Nevládala som... Teraz je v ústave. Ale sestričku má veľmi rád, akoby si to pamätal, že ho vtedy tak nenechala. Vždy má pre ňu nakreslený obrázok. Je na ňom on a ona, ako sa držia za ruky.
A že je tá naša Lucinka šikovná. Ako len krásne píše. Mám z nej veľkú radosť. My to spolu už nejak dogazdujeme...
Pozrite, dnes dostala v škole už tretiu včielku!"