Čas v nemocnici má úplne iné parametre. Netečie, neplynie, neuteká. Čas stojí a prinajlepšom sa vlečie. Už sme boli na počítačovej hre v dvadsiatom neprekonateľnom levely, mali sme prečítanú polovicu knižky, chvíľu sme si kreslili, chvíľu vystrihovali, no nakoniec nás už aj tak nič nebavilo.
Kedy už budú konečne návštevy? Aspoň trochu vzrušenia...
A návštevy na našu radosť vždy podvečer prišli. Šimonko sa vystískal so sestrou, zreferoval, čo sa za deň udialo, zbaštil prinesený keksík, či jogurt, no potom sme sa museli vrátiť späť na izbu.
Jedného dňa však prišla mladému pánkovi s návštevou aj obrovská obálka napchaná na prasknutie. Vraj bola u nás doma pani učiteľka a túto dôležitú poštu nechala pre svojho prváčika.
Prváčik sa jej zmocnil vervou jemu vlastnou a začal vzrušene kmásať papier.
Sediac na lavičke v chodbe, vyťahoval postupne jej obsah a rozkladal okolo seba.
- Jéj, Matúško mi poslal piškóty...a Dianka keksík...a Paťko cukrík...-, chytal do rúk maškrty a čítal drobúlinké nálepky, ktoré na každý jeden cukrík a keksík, žuvačku, čo deti vložili do obálky, nalepila pani učiteľka. Aby Šimonko vedel, že naňho v škole myslia.
Každý dal kúsok zo svojej desiaty.
No nielen preto bola obálka taká hrubá.
Všetci malí kamaráti mu v nej poslali pár milých slov. Tak, ako sa za pol roka svojho školáckeho života stihli naučiť, tak mu napísali. Jeden tlačeným, iný písaným, jeden bez ypsilonov druhý zásadne iba s nimi.
Odkaz bol napriek tomu krásne zrozumiteľný: - Ako sa máš? Chýbaš nám. Kedy sa vrátiš?
Prečítal ich všetky.
Nakoniec uvidel na dne obálky ležal malý modrý vankúšik. Ušil mu ho Adamko. Každému, kto je chorí, či leží v nemocnici Adamko vždy vlastnoručne ušije vankúšik. Veľa jeho malých spolužiakov má od neho tento milý darček.
Asi je to tým, že práve on by vedel dlho a smutne rozprávať o tom, aké to je, ležať mesiace zatvorený v nemocničnej izbe, nemôcť sa prebehnúť s kamarátmi po ihrisku, nasadnúť na bicykel... Len ležať a čakať. Na oddelení, z ktorého máme strach aj my dospelí.
Nechať si kvapkať do žíl niečo, z čoho mu bude veľmi zle a trpezlivo vyčkávať deň, kedy sa konečne vyspí vo vlastnej postieľke. Asi myslí na to, keď s ihlou v rúčke ukladá steh vedľa stehu.
Adamko svoj boj vyhral. Ale nezabudol, aké to je. Cíti so všetkými. Preto im posiela kúsok potešenia - malý vankúšik.
Hovorte mi ešte chvíľu o tom, aké sú deti bezcitné.
A hovorte mi o tom, že učitelia, ktorí dávajú svojej práci celé srdce, sa už minuli.
Budem si aj tak myslieť svoje.
Deti sú milé, súcitné a láskavé. Je to ich prirodzenosť. Keď s nimi rozprávame, keď im vysvetľujeme, keď sa im venujeme dávame tomu všetkému ešte väčšiu hĺbku. My rodičia, vychovávatelia, učitelia...
Nebolo márne obetovať jednu hodinu písania na tieto listy . Ani pre deti, ktoré zistili, že je príjemné niekoho potešiť, ani pre Šimonka, ktorý si obálku opatruje v zásuvke svojho písacieho stola. Tuším, aký bude dojatý, keď ju ako dospelák bude znovu otvárať.
