Čo som videla

Autor: Natália Blahová | 20.8.2009 o 12:22 | Karma článku: 18,34 | Prečítané:  10712x

Ako reakciu na tento môj článok z rubriky Kde bolelo, tam bolelo, sa mi ozvala študentka sociálnej antropológie, ktorá na vlastné oči videla niečo, čo úplne zmenilo jej pohľad na detské domovy. Prosila ma o to, aby som informovala ľudí, čo všetko sa môže diať za bránami ústavu. Prečítajte si jej autentickú výpoveď:

 

Čo som videla

V detskom domove ***** som bola naposledy v piatok 31. júla 2009. Najskôr som videla dve nové deti s mikroténovými vreckami na hlavách, ako sa hrajú na záchode. Vrecká boli namieste, deti mali vši a pod vreckami mali preparát proti nim. Hranie sa na záchode nechám posúdiť iným, ale zabezpečiť najmenším plienky ich veľkosti je, myslím, samozrejmé. Chlapček mal plienku, aká sa mu ušla - pre väčšie deti, a tak ju takmer ťahal po zemi - iné plienky vraj nemajú. Majú detské domovy naozaj také ťažké finančné problémy, že nemôžu svojim deťom zaobstarať plienky? Ovocie? Zeleninu? Vyváženú stravu? Videla som  deti obedovať či večerať väčšinou cestoviny s kečupom, granatiersky pochod a podobné prázdne jedlá. Keď sa dieťa, ktoré sa prebudilo hladné chystá von, častokrát dostane do ruky kus rožku alebo chleba (suchého). Nikdy som tam nestrávila 24 hodín alebo celý týždeň, tak verme, že toto sú len náhody.

Ako náhodu však nevidím správanie jedného z vychovávateľov. Tento pán ma vždy prekvapil svojim hrubým správaním k malým deťom. Neprimerané reakcie na detský dopyt po pozornosti (Dieťa bolo už dávno zobudené po popoludňajšom spánku, bolo pokakané a nechcelo už byť v postieľke, tak vyliezlo von a idúc s požiadavkou za vychovávateľom dočkalo sa kriku typu: „Čo tu robíš?! Neotravuj ma! Mám tu robotu! Vráť sa do izby!" Pričom intenzitu kriku a hnevu len ťažko opíšem.) alebo iné neprimerané reakcie na detskú hru či inú vzniknutú situáciu, som u neho videla pri každej návšteve. Tety vychovávateľky bývajú milšie, ale neviem, či by aj svoje vlastné deti zanechali pokakané a netrpezlivo očakávajúce potrebnú opateru (aby už konečne mohli opustiť postieľku, zbaviť sa plnej plienky a mohli sa ísť hrať) v izbách s tým, že si idú ešte pofajčiť na dvor s kolegyňou a potom sa budú dieťaťom zaoberať.

Ale vrátim sa teraz k vychovávateľovi a môjmu poslednému piatku. Krátko po mojom príchode sme sa vybrali so všetkými malými deťmi von. V ten deň bol v domove aj mladý údržbár, bývalý chovanec domova, a jeho priateľka. Obliekali sme spolu deti idúce na ihrisko. Všimla som si, že dievča má v obľube malého blonďáčika, ale obaja tak trochu nemajú radi L. Lacko bol najstarší spomedzi detí a tak ho nikto neobliekal, neobúval. Vraj to vie sám. Bolo mi zakázané mu asistovať. Keď sa nemal k činu, nasledoval krik mladého údržbára a Lackov plač. A ďalší zákaz mojej asistencie. A ďalší krik. Lacko sa mi zdal trochu zvláštny. Keď som prišla, usmieval sa, ale tak outsiderovo, mimo od všetkých a s autíčkom, ktoré držal robil stále tie isté pohyby doľava a doprava. Lacko s nikým nekomunikoval a na nič nereagoval. Preto bol stále okrikovaný a všetci sa na neho hnevali.

Mladý údržbár vydával rozkazy a manažoval deti na ihrisku ako majster v továrni. Tiež bol zvláštny. Vystupoval veľmi sebaisto, ako by bol najhlavnejší dozorca detí. Na všetko mal recept, všetko ovládal. Veď tu sám vyrastal. Ty môžeš toto, ty nesmieš tamto, ty urob toto, rýchlo, rýchlo, šup, šup. Detská hra podľa jeho schémy. Niektoré deti mali dovolené ísť na šmýkačku či liezť na domček, iné nie. Malý strapatý chlapček v nepozorovanej chvíli vyliezol a spadol z pomerne veľkej výšky. Asi si na chvíľu vyrazil dych, potom v šoku začal nariekať a vzpínať ruky k vychovávateľovi. Ten na neho nakričal, že ho nebude ľutovať, lebo mal vedieť, že tam nesmie liezť. Ja som sa cítila zle, že som to neustrážila (asi som práve hojdala chlapčeka so sáčkom na hlave), a teraz má z toho šok a ešte aj trest v podobe hnevu svojich dozorcov. Vzpínal s plačom ruky ku každému dozorcovi, ale každý mu nakričal to isté - že ho nebudú ľutovať, lebo tam nemal liezť. Zakázali mi vziať ho na ruky a odporučili mu, aby sa hodil o zem. Lacko medzitým ležal na šmýkačke. Viackrát som ho odnášala zo šmýkačky, aby nedošlo k zraneniu počas šmýkania ostatných detí. Nereagoval na to, čo mu hovorím. Nehral sa s ostatnými deťmi. Raz ho ťahala od šmýkačky priateľka mladého údržbára. Hneval sa, plakal, ona mu vynadala a držiac ho vo vzduchu  pustila ho na zem so slovami „Tak sa hoď o zem!" Spadol, rozplakal sa ešte viac a ruky špinavé od hliny a piesku si dával do zakrvavených úst. Presvedčila som dievča, že Lacko má v ústach naozaj krv a ruky naozaj špinavé a dohodli sme sa, že ho vezme do kúpeľne. Spracovávala som celú situáciu, snažila som sa nejako si utriediť, čo sa stalo a čo sa deje... Keď vychovávateľ rozhodol, že sa ide späť do domova a zvolávali sme všetky deti, Lacko ostal stáť na mieste. Mladý údržbár mu prikázal vziať auto a nasledovať nás. Stál nepohnuto. Tak ho skúsil presvedčiť krikom. Bez výsledku. Napriek jeho didaktického zákazu som za Lackom prišla, vzala autíčko a Lacka za ruku a vykročili sme.

Mladý údržbár sa chopil manažmentu umývania malých detí. Napustil vaňu vodou a jedno dieťa za druhým v nej umýval. Nedal sa presvedčiť, aby preparát proti všiam zmyl so šampónom (šampón bol ďalší problém, trvalo hodnú chvíľu, kým sa nejaký našiel a márne by ste hľadali jemný šampón pre deti). Deti, ktoré vši nemali, sa kúpali v tej istej vode ako deti so všami, všetko prebiehalo opäť v štýle generála. Vzala som v župane umytého Lacka do izby a chcela ho obliecť. Nereagoval na moje otázky, ktoré oblečenie je jeho a podobne. Napokon som mu obliekla čokoľvek. Vybehol z izby hladný do kuchyne. Vzal si tanierik s granadírom, ktorý nedojedlo nejaké dieťa ešte predtým, ako sme boli vonku, v tureckom sede sa usadil na dlážke a začal jesť. Tušila som, že vychovávateľ, ktorý ho celý deň okrikoval a buzeroval, v tom nájde veľký dôvod, aby ho zvozil znova. Išla som ho premiestniť aj s jeho večerou, ale vychovávateľ bol rýchlejší. Pribehol k Lackovi a spustil rev: „Čo mi to tu zase robíš?!! Čo si žil s vlkmi?!!! Kde si toto videl?!!!" Schmatol ho za ruku, vytrhol zo zeme, udrel, vzal tanier, položil mu ho na malý detský stolík pri chladničke, posadil zaň plačúceho Lacka, ešte niečo nakričal a odišiel. Lacko s plačom chvíľu jedol. Plač prešiel a Lacko sa rozhodol, že sa posadí za veľký stôl, za ktorým jedli iné deti. Večeral chvíľu pri veľkom stole, potom ho zbadal vychovávateľ, pribehol k nemu a opäť kričal: „Ty mi tu budeš všade robiť bodrel?!!! Kde si to videl?!!! Už ma neser!!!!" Výčitiek bolo viac, ale tie ďalšie si nepamätám. Opäť Lacka udrel, z ruky mu vyletela lyžička aj s jedlom. Až vtedy bol za stolom neporiadok. Lacko sa opäť rozplakal. Zastala som sa ho, ale tak, ako aj predtým to nemalo na vychovávateľa žiadny vplyv.

Potom som odišla s presvedčením, že už sa sem nevrátim. Dlho sa mi vybavovali kruté scénky z domova a bola som rozhodnutá s tým niečo spraviť. Potom som navštívila sociálnu pracovníčku a povedala, čo sa dialo s Lackom v domove. Prekvapila ma tým, že Lacko je autista a v domove vôbec nemal byť. Celá hrôza sa týmto ešte znásobila. Konajme.

R.

 


 

Pripájam sa k apelu mladej študentky. Buďme silní a hovorme pravdu. S otvorenými očami a srdciami budeme vidieť, že tadiaľto cesta nevedie. Možno bude ten hlas počuť i tam, kde doteraz ľahostajne sedia a hľadajú pseudoargumenty a dôvody, prečo je nemožné, aby sme takéto inštitúcie poslali raz a navždy do minulosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Lajčák sa prvýkrát za niečo postavil

Žeby Lajčák našiel hodnoty?

DOMOV

Okolo protestov sa objavujú spravodajské hry

Polícia prešetruje postup šéfa NAKA.

TECH

Jediné zviera na svete má výkaly v tvare kocky. Vedci zistili prečo

Je dôležité, aby sa výkaly neskotúľali.


Už ste čítali?