Aby jeho charizma vynikla, zaobstaral si primeranú dekoráciu. Sťa rytier na bielom koni, prichádza zachrániť obec od povodní a požiarov. Na hasičskej Tatrovke.
Žeby jeho veľkolepý príchod nikto neprepásol, zablikal i zahúkal si.
Ja móc šťastný zemepán! Sú tu, ovečky moje! A ani hnilými rajčinami a starými vajíčkami na mňa necielia. Možno nemajú káblovku a noviny nečítajú. To mám dnes ale šťastie. Snáď sa odvážim aj vystúpiť a charizmu verejne ukázať.
I vystúpil a ukazoval. A múdro prevravel. Že on ešte kedysi pred štyrmi rokmi sľúbil, že totu starú Tatrovku dobrovoľným hasičom do obce privezie a že tak a onak... do teraz času nebolo, ale že čo raz sľúbi to splní. Skoro to nestihol, ale že nakoniec stihol, tak sa teší. A že nech si ovečky nemyslia, že toto je staré auto aj keď tak vyzerá. V nútri je nadupané. Aspoň tak mu to povedali hasiči v trnavskej zbrojnici, keď ho z nej bral. A ovečky upokojil, že nech sa trnavských hasičov neboja, že ich biť neprídu, lebo s tým rátajú, že auto budú aj tak používať, keď do obce je to len 5 kilometrov.
Ovečky sa tomu daru potešili. A deti radostne zapeli prostonárodné piesne i báseň o hrdinskom hasičovi zarecitovali.
Odmenou za vynaloženú charizmu bolo rytierovi foto pred nastúpenou jednotkou a naštartovanou Tatrou.
S pospolitým ľudom v priateľskom hovore zotrval.
On tu je pre nás a keby sme čosi potrebovali, príde zas a prinesie.
A možno budeme potrebovať, bo tak to v obciach chodí. Tu chýba ihrisko, tam strecha na školu, inde kanalizácia alebo plyn. A keď sa takto pekne postavíme na priedomia a charizmu budeme obdivovať, možno príde i o štyri roky a slávnostne odovzdá.
Mariena z horného konca už robí zoznam, aby za tie štyri roky nič nezabudla: potrebuje kus chodníka pred domom, rýny majú hrdzavé a deti už potrebujú nové ponožky. Hovorím jej nech neblbne, že Kali čisté ponožky nenosí. Ako by pri tom vyzerala jeho charizma?! Ale Marienu to nezaujíma. Bachla sa do Kaliho a chce strhnúť na seba pozornosť, aby mu mohla byť vďačná, tak ako obce, ktoré navštívil a priniesol to, čo by im inak normálne pridelili, keby považovali za potrebné. Ale jeho prítomnosť dala týmto veciam obyčajným neobyčajný punc výnimočného okamihu.
Keď nakoniec odišiel, Mariena utrela slzu, pohladila Tatru a vrátila sa k rodinnému krbu. V telke bežala nejaká trápna diskusia o nejakej erupcii či korupcii či o čom, a keďže tomu nerozumela, prepla to na telenovelu a predstavovala si, že ona je tá doňa Fernandézová a Pedro Alechandro Rodrigéz, ktorý ju tak ohnivo objíma, to je on, jej Kali.
Má odvahu aj charizmu.
