Natália Blahová
Ropušia kamasútra
Jar nás každoročne presviedča o sile prírody. O sile sveta, v ktorom žijeme. Aj malá prechádzka je plná zázrakov.
Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík: Rodina, úvahy, Poézia, pocitovky, knižnica, Komentáre, u nás, Politika, foto, nezaradené
Jar nás každoročne presviedča o sile prírody. O sile sveta, v ktorom žijeme. Aj malá prechádzka je plná zázrakov.
Poďťe sa so mnou poprechádzať nočnou Trnavou. Mám ju rada. Som ako nočný motýľ. Keď sa zotmie, hľadám svetlá lámp. Je to teplé svetlo. Žltkavé. A všetko v ňom zjemnie.
Aby som toto zistila, musela som sa od nej vzdialiť na tisíc kilometrov.
Krásno zvykneme hľadať v exotických diaľkach, v piesku morí a tieni paliem. Šplháme sa do výšky skál, ponárame sa do hĺbky tropických vôd. Hľadáme nové pohľady, šokujúce farby. Tam v diaľkach. No stačí vyjsť za humno a zistíme, že žijeme v prenádhernej krajine, v ktorej sú tie najobyčajnejšie veci plné krásy, farieb a vôní.
Pre tých, ktorí presedia pracovný deň v kancelárii za počítačom a víkendy pred telkou si dovoľujem ponúknuť krátku reportáž o tom, ako to vyzerá za vašimi oknami.
Ten, kto si prišiel na trnavský cintorín dnes večer zaspomínať na svojich blízkych zosnulých a užiť si pokojnej atmosféry sviatku Všetkých svätých, bol prekvapený nemilým výjavom. Do tlmeného červenožltého svetla sviečok blikali modré majáky.
Trnava je moja láska. Tu som sa narodila, tu som vyrastala, tu som dospievala a dospela. Žije tu celá moja rodina, po jej uliciach sa prechádzajú moji priatelia, kamaráti, bývalí spolužiaci. Mám tu svoje obľúbené lavičky, obchody, zákutia, ihriská... Nikdy by som neodišla tak ďaleko, aby som sa nemohla o pár minút vrátiť.
Jiřina Bohdalová raz rozprávala o svojej stretávke so spolužiakmi po X rokoch. Hovorila, ako hrdé mamičky a babičky vyťahovali z kabeliek fotografie detí, rozdávali ich okolosediacim a potom s napätím očakávali, čo príde. - Ja tedy nevím, co čekali... že někdo poví: jéééé, to je ale ošklivý dítě!
Po oblohe hnal vietor biele oblaky, tráva sa vlnila a v jej zeleni žiarili lupene vlčích makov.
Na sánky a lyže sa ďalej práši v pivnici. Nová lopata na sneh sa naďalej skvie novotou. Zo snehúľ a rukavičiek do budúcej zimy deti povyrastajú... Zima nám nadelila len niekoľko snehových vločiek. Pobudla iba chvíľu. A bez snehovej periny.